ZAPLAVENY LUDSTVOM

napisal Pentti Linkola

predhovor napisal Michael Moynihan

Je Pentti Linkola zosobnenim tych najnebezpecnejsich myslienok, ake kedy ludstvo zvazovalo? Alebo predstavuje posledny hlas zdraveho rozumu na tejto planete? Clovek zijuci svoju asketicku existenciu ako rybar vo vzdialenom vidieckom regione svojej chladnej vlasti, tento finsky filozof uvazoval o postaveni cloveka tvarou v tvar planete, ktoru obyva a odvazil sa vyslovit nevyslovitelne. Aby sme zabezpecili pokracovanie zivota na zemi, musi byt populacia cloveka - alebo homo destructivus, ako ho nazyva Linkola - nasilne znizena na zlomok momentalneho globalneho cisla. Linkolova metafora na tuto neprijemnu situaciu hovori:

"Co robit, ak sa lod naplnena stovkami pasazierov, nahle prevrati a na vodu sa podari spustit iba jeden zachranny cln pre desat osob? Ked sa kapacita zachranneho clnu naplni, ti co nenavidia zivot, budu nan priberat dalsich ludi, kym sa nakoniec cln nepotopi so vsetkymi. Ale ti, co miluju a respektuju zivot vezmu lodnu sekeru a budu odsekavat prebytocne ruky tych, co sa budu splhat po trupe lode."

Ako sa cas vliekol vpred, Linkolove predpovede a navrhy sa stali coraz strasnejsimi. Dospel k nazoru, ze extremne situacie vyzaduju extremne riesenia: "Stale mame sancu byt kruti. No ak nebudeme kruti dnes, vsetko je stratene." Zaprisahany nepriatel krestanov a humanistov, Linkola vie, ze osud planety nemoze byt zachraneny tymi, co uprednostnuju "jemnost, lasku a pupavove venceky." Rozvinute, ani nerozvinute spolocnosti, ziadna z nich si nezasluzi prezit na ukor straty biosfery ako celku. Linkola predpovedal, ze miliony zomru hladom alebo budu zabite pocas vyhladzovacich obcianskych vojen. Povinne potraty by mali byt vykonane kazdej zene, ktora ma viac ako dve deti. Jedine krajiny schopne zaviest taketo drakonicke opatrenia su tie zo Zapadu, no ironicky prave oni su tie, ktore su najviac zasiahnute debilizujucimi myslienkami liberalneho humanizmu. Ako Linkola vysvetluje: "Spojene Staty symbolizuju dve najhorsie ideologie sveta: rast a slobodu." Realisticke riesenie by mohlo byt najdene v zavedeni ekofasistickeho rezimu, kde "brutalne bataliony zelenej policie", ktorych svedomie bude oslobodene od sirupovych mravnych ponauceni, budu schopne urobit vsetko, co bude potrebne.

Vo Finsku su Linkolove knihy bestsellermi. No zvysok sveta zjavne nedokaze stravit jeho druh mediciny, co sa ukazalo, ked Wall Street Journal zverejnil clanok o nom v roku 1995. Stoh rozhorcenej, nenavistnej posty bol odoslany krestanmi zdanlivo nastavujucich druhe lice, milujucimi matkami a samovyhlasenymi dobrodincami. Jeden z citatelov skriekal: "Uprimni zastancovia depopulacie by mali ist prikladom a zacat depopulaciu sebou." Linkolova odpoved je ovela logickejsia: "Ak by existoval gombik, ktory by pri stlaceni zabezpecil, ze by zahynuli miliony ludi, bez zavahania by som ho stlacil a obetoval vlastny zivot".

Nasleduje hlavny text napisany Linkolom, ktory si vyzadoval prelozenie do anglictiny (a tiez slovenciny). Je to kapitola z knihy vydanej v roku 1989 pod nazvom Johdatus 1990-luvun ajatteluun (Predstavenie myslienok devatdesiatych rokov).

***

Co je clovek? "Oh, kym si clovece?" zvykli sa pytat basnici za starych zlatych dni. Clovek moze byt opisany nekonecnym mnozstvom sposobov, ale zdoraznenim jeho najzakladnejsej charakteristiky ho mozno opisat dvoma slovami: prilis vela. Mna je prilis vela, vas je prilis vela. Je nas pat miliard (v case prekladu tohto clanku uz takmer sedem miliard) - absurdne, nepochopitelne cislo, ktore neustale rastie. Biosfera na Zemi by mohla zivit pat milionov velkych cicavcov, beruc do uvahy naroky na jedlo a zvysky, ktore po sebe zanechaju a za predpokladu, ze by existovali v pre nich vhodnych biotopoch a keby zili ako jeden druh medzi inymi a nediskriminovali varietu ostatnych foriem zivota.

Aky zmysel, aky uzitok prinasaju tieto masy? Akeho prevratneho prispevku sa svetu dostava vdaka stovkam ludskych spolocnosti, alebo stovkam identickych komunit zijucich v ich vnutri? Aky zmysel dava fakt, ze v kazdom malom finskom meste je podobny vyber dielni a obchodov, podobny muzsky zbor a podobne miestne divadlo, vsetko to zaplnujuce povrch Zeme zakladmi a kusmi asfaltu? Bolo by stratou pre biosferu - alebo aj pre ludstvo samotne - keby areal Aanekoski prestal existovat a namiesto neho by tam bola neregulovana a roznoroda mozaika prirodnych krajiniek, v ktorych by zili tisice rastlinnych a zivocisnych druhov medzi poskrucanymi kmenmi stromov, ktore by sa zrkadlili na hladine jazera Kuhmojarvi? Alebo bolo by skutocne stratou, keby zopar miest zmizlo z mapy - Ylivieska, Kuusamo, Lahti, Duisburg, Jefremov, Gloucester - a nahradila by ich priroda? Co by sa stalo, keby zmizlo Belgicko?

Aku ulohu hra mestecko Ylivieska? Otazka neznie velmi domyselne, ale ma svoje opodstatnenie. Odpoved by pravdepodobne neznela – „nema opodstatnenie“, ale „jeho opodstatnenim je zivot obyvatelov Yliviesky“. Teraz nehovorim len o uduseni ostatneho zivota alebo o tom, ze zivot aj samotna zem potrebuju na svoje dychanie male zelene oazy, ktore by mohli medzi clovekom vyklcovanymi a upravenymi miestami pokracovat v produktivnom spracovani latok v ovzdusi. Hovorim aj o tom, ze svojim neustalym rozsirovanim a znasobovanim svojho poctu a mnozstva spiny okolo seba aj samotne ludstvo, ktoreho jednotlive komunity i jednotlivci musia neustale detskymi hadkami hladat zmysel zivota a svoju identitu medzi takmer zhodnymi milionmi inych, degeneruje a dusi aj svoju vlastnu kulturu.

Pred viacerymi rokmi som stravil leto tym, ze som na bicykli presiel napriec Polskom. Je to krasna krajina, kde sa mnozstvo malych katolickych deti, rozkosnych a takmer bez vynimky oblecenych v hodvabe, vrti na kazdom rohu. Cital som v ktorejsi knizke, ze v Polsku bolo najvyssie percento mrtvych zo vsetkych krajin zucastnenych v Druhej svetovej vojne – ak ma pamat neklame asi sest milionov. Z ineho udaja v tej istej knihe som vypocital, ze odvtedy za styridsat rokov bola strata trikrat vykompenzovana populacnym prirastkom. Na svojom dalsom vylete som presiel cez Drazdany, bombardovanim najviac znicene mesto na svete. Bolo takmer strasidelne v svojej skaredosti a spine, preludnene skoro na hranici udusenia – smogom zamorene, vsetko navokol znecistujuce hniezdo a prva myslienka, ktoru vo mne vyvolalo bola, ze dalsia „vakcinacia“ zo vzduchu by mu zrejme nezaskodila. Kto smuti za obetami Druhej svetovej vojny? Komu chyba dvadsat milionov ludi popravenych Stalinom? Kto potrebuje sest milionov Zidov, ktorych zlikvidoval Hitler? Izrael stona pod tarchou preludnenosti, v Malej Azii sa vedu boje o kazdy stvorcovy meter spiny a prachu. Mesta po celom svete boli opravene a naplnene ludmi az po okraj, kostoly a pamatniky boli znovu vybudovane, aby sa mal kysly dazd znovu do coho zahryznut. Komu chyba tvorivy potencial mrtvych z Druhej svetovej vojny? Potrebuje svet prave teraz tu stovku milionov ludi? Mame nedostatok knih, piesni, filmov, porcelanovych psov a vaz? Nie je jedna miliarda stelesneni milujucich matiek a miliarda stelesneni rozkosnych starych mam so striebornymi vlasmi dost?

Vsetky biologicke druhy maju neumerne vyvinute rozmnozovacie kapacity, pretoze inak by v pripade krizy pocas obdobia zmien vyhynuli. Vzdy je to hlad, ktory udrzuje velkost populacie umernu moznostiam okoliteho prostredia. Mnozstvo zivocichov ma vyvinutu kontrolu nad porodnostou, aby si vlastnym premnozenim nesposobovali neustale navraty kriz a nedostatku potravy. V pripade cloveka, ak by sme taketo mechanizmy vobec nasli, boli by slabe a neefektivne – napriklad zabijanie novonarodenych deti u niektorych primitivnych kultur. Pocas svojej evolucie dokazalo ludstvo oslabit nebezpecenstvo hroziace od hladu a nedostatku. Clovek sa stal neuveritelne a neumerne sa rozmnozujucim tvorom, rozmnozujucim sa zvieracim sposobom, ale mimo akejkolvek kontroly a s nezvieracimi moznostami. Ludstvo sa mnozi neuveritelne rychlo v podmienkach nedostatku a spiny, ale aj v prosperite a dostatku. Mnozstvo deti sa rodi v mieri, ale este viacej sa na zaklade prirodzeneho instinktu rodi v povojnovom obdobi.

Mozeme povedat, ze clovek nedokaze zabranit existujucemu hladu kontrolou populacie, ale je velmi efektivny pri odstranovani hladu. Clovek je, ak ho hodnotime z prirodneho hladiska, velmi nakladna zalezitost. Pocas ludskej historie mozeme najst mnozstvo pripadov zufaleho boja prirody proti svojej vlastnej vyvojovej chybe. Kvoli ludskemu pokroku sa stala dovtedy ucinna metoda na udrziavanie stavu populacie – hlad – postupne neucinnou. Clovek sa osamostatnil od svojho najblizsieho okolia, vytrhol sa jeho vplyvu a bol schopny siahat po coraz vacsom mnozstve novych zdrojov, cim vyhanal z prirodzeneho prostredia ostatne formy zivota. Ked priroda prehrala prve kolo bojov, prehodnotila situaciu a vrhla do boja novu zbran, ktora bola neefektivna proti roztrusenym protivnikom, ale bola velmi ucinna proti neustale sa zvacsujucej hustote ludskeho osidlenia. S pomocou mikrobov alebo, ako ich ludia v ramci svojej vojnovej propagandy nazvali, infekcnych chorob, bojovala nelutostne a tvrdohlavo vyse dvetisic rokov a dosiahla mnozstvo skvelych vitazstiev. Ale aj tie najvacsie triumfy boli len lokalne a postupom casu sa ich ucinnost zuzila a zasahovali coraz menej populacie, cim sa boje obmedzili len na sarvatky so zadnym vojom. Pretoze priroda nebola schopna rozhodujuceho uderu, jadro ludstva pokracovalo dalej aj s mnohymi vedcami, ktori coraz uspesnejsie obmedzovali utocne schopnosti prirody.

V tomto bode priroda, ktora uz nemala dost zdrojov na to, aby mohla zvitazit, ale stale odhodlana v svojej pyche a roztrpcenosti, prenechala ludom Pyrrhovo vitazstvo v pravom zmysle slova. Pocas celych bojov sa medzi bojujucimi stranami vyvinuli zvlastne a velmi uzke vztahy – obe strany vyuzivali tie iste zdroje, pili z tych istych studni a jedli z tych istych poli. Nezavisle na priebehu bojov, v tomto smere boli moznosti oboch stran obmedzene, a hoci nepriatel nebol schopny ziskat vsetky zdroje pre seba, ani priroda ich nebola schopna znova vydobit. Jedinou zostavajucou moznostou bola taktika spalenej zeme, ktoru v mensej mierke vyuzila priroda uz pocas biologickej, mikrobmi vedenej, vojny, v ktorej sa rozhodla pokracovat do trpkeho konca. Priroda nepriznala porazku, vyhlasila stav v boji za remizovy, ale za cenu sebaznehybnenia. Ludstvo totiz nikdy nebolo vonkajsim nezavislym nepriatelom, ale skor tumorom, ktory na nej vyrastol. A osudom kazdeho tumoru je zomriet so svojim hostitelom.

V pripade cloveka, ktory stoji na vrchole potravinoveho retazca, ale je hrozivo neschopny udrziavat svoj populacny rast v udrzatelnych pomeroch, sa riesenim zda byt sklon zabijat ine ludske bytosti. Typicky ludska institucia vojny, velkoplosny masaker sebe podobnych humanoidov, by mohol v sebe niest potrebny zaklad na kontrolu populacie, keby nebol limitovany faktom, ze v ziadnej ludskej kulture sa mlade zeny nezucastnuju na bojoch. Preto sa aj velke znizenie populacie tyka hlavne jeho muzskej casti a trva len pocas danej generacie. Dalsia nasledujuca generacia je totiz na zaklade prirodneho instinktu charakterizovana obrovskym zvysenim porodnosti. V skutocnosti mala evolucia vojenstva skor negativny vysledok: spociatku bol isty znacny pocet vojen, pri ktorych doslo k urcitemu znizeniu populacie, ale pri tragikomickom obrate v osude ludstva, ked boli vojny schopne znacne zredukovat aj pocet plodnych zien (bombardovanie v Druhej svetovej vojne), sa velke vojny, ktore by mali dostatocny demograficky dopad, stali kvoli technickemu pokroku nemozne.

Translated by "Namtar"