Pentti Linkola (1932 - )

"Co urobit vtedy, ked sa lod so stovkou pasazierov na palube nahle prevrati a k dispozicii je iba jeden zachranny cln? Ked sa tento cln zaplni do posledneho miesta, ti ktori nenavidia zivot sa pokusia nabrat do neho dalsich ludi a tak nakoniec potopia vsetkych. Ti, ktori miluju a respektuju zivot sa chopia lodnej sekery a zacnu odsekavat vsetky nadbytocne ruky, ktore sa snazia prichytit k okrajom clna." Prostrednictvom tohto prehlasenia vyjadruje Pentti Linkola svoju drsnu, avsak zivot schvalujucu doktrinu, kvoli ktorej je znamy. Doktrina, ktorej cielom je obnovit a oslavovat tu jasnu rovnovahu, ktora tvaruje nasu realitu. Tento clovek bezcitne strhava k zemi steny z retoriky a ocele, ktore v tomto veku staviame, aby sme za nimi udrzali hnev prirody. Nie preto, ze by bol sialeny alebo pomateny, ako vam to chce nahovorit moderna spolocnost, ale preto, ze je jednym z mala skutocnych ochrancov zivota.

Uvod

Pentti Linkola sa narodil 8. decembra 1932 v hlavnom meste Finska, v Helsinkach. Jeho otec bol profesorom botaniky na Helsinkskej univerzite a tiez zakladatelom Finskej asociace na ochranu prirody. Prostrednictvom svojho ucitela biologie sa zacal Pentti nesmierne zaujimat o prirodu a s velkym nadsenim pisal eseje o vede a ekologii. Jeho prva publikovana praca bola knizka o vtakoch, ktoru napisal v spolupraci s O. Hildenom. Niesla titul Suuri Lintukirja ("Velka kniha o vtakoch", 1955). O sestnast rokov neskor napisal svoju prvu skutocnu ekologicku pracu s nazvom "Sny o lepsom svete". V tejto knihe uz zacali jeho optimizmus a viera v ludstvo slabnut a naopak tu uz zacinal naznacovat, ze ak ma ludstvo a priroda v akejkolvek forme pokracovat, bude nutna kompletna zmena nasho myslenia. Od tohto momentu sa Linkola vyclenil ako clovek, ktory je presvedceny, ze spolocnost sa musi prestat podriadovat malichernym a prelietavym tuzbam jednotlivca. Pocas mnohych nasledujucich rokov vydal niekolko dalsich knih, absolvoval mnozstvo prednasok a prihovorov a zil sposobom zivota, ktory povazuje za ekologicky udrzatelny. V rodnom Finsku ma pomerne mnoho stupencov a aj nadalej si udrziava svoju popularitu. Dokonca tu dostal cenu Eina Leina za kvalitu v literature. Jeho posledna kniha vysla v roku 2004 a ma nazov "Moze zivot zvitazit?". Momentalne zije ako profesionalny rybar na dochodku.

Myslienky

Krasa a struktura prirody

"Nas vztah k prirode je nesmierne dolezity, vyznamnou mierou totiz formuje svetonazor kazdeho z nas."

V Linkolovom pisani mozeme najst uprimny obdiv k prirode a ku strukture, v ktorej sa priroda prejavuje. Zacinajuc pribehmi o vyletoch cez nezmerne lesy, konciac rozpravanim o chladnych ranach stravenych rybarcenim, je zrejme, ze tento muz miluje vsetko, co tvori tuto velkolepu silu. Nie je to ten plytky zmysel pre prirodu, ktory sa tak casto prejavuje v tkz. "zelenom" politickom hnuti a ani taky, akym oplyva vacsina beznych ludi. Jeho laska pochadza z velkolepej celosti, ktoru pomaha vytvarat kazdy jednotlivy aspekt, surovost a brutalita po boku krasy a pokoja. Pre Linkolu priroda nie je nieco, na co sa staci pozerat von z okna, alebo nejake miesto, kde sa moze kazdy vybrat raz za rok na dovolenku. Jeho laska zahrnuje vsetko, aj to pred cim dnesni ludia zakryvaju zrak, ked im to naraza do dveri.

Linkola hovori o harmonii, ktora v prirode existuje, o rovnovahe, ktora je zakladom vsetkeho. Tato stabilita pracuje prostrednictvom mnohych mechanizmov, ktore maju zarucit, aby populacia ostala stabilna a dokazala sa prisposobit okolnostiam, ktore mozu vyvstat. Mnoho zivocisnych druhov oplyva schopnostou samoregulovat svoju porodnost, cim sa chrania pred opakovanymi katastrofalnymi situaciami a hladom. V mnohych pripadoch sa napriklad objavia choroby, ktore maju zredukovat vysoku hustotu obyvatelstva a zarucit, ze ekosystem ostane vyvazeny. Ludia vsak boli schopni tymto mechanizmom aspon nacas uniknut, prostrednictvom svojej lekarskej starostlivosti, nedostatocnej kontroly porodnosti a modernej technologii. Linkola sa nazdava, ze dosledky tohto kroku su nevyhnutne a cim skor si to vsimneme, tym menej skody sposobime sebe a tiez ekosystemu, v ktorom zijeme.

Dalsim dolezitym faktorom, ktory Linkola prizvukuje, je poznatok, ze priroda existuje mimo nasej typickej moralky a duality. Na rozdiel od beznych zelenych politikov, ktory apeluju hlavne na nase emocie, Linkola miluje rovnako neuprosnu ako aj laskyplnu stranku prirody. V love masozravca, ani vo vyhladovani a chorobach neexistuje ziadne zlo. Su to jednoducho prirodne javy v ramci tohto systemu. Ich existencia ma zarucit, aby system ako celok ostal stabilny a tym zabezpecit pokracovanie samotneho zivota. Ziada znicenie druhov, ktorym ludia umoznili mnozit sa bez obmedzenia, cim vyrazne poskodili svoj okolity ekosystem. Zatial co zeleni a dalsi clenovia spolocnosti miluju macky, Linkola ich chce odstranit za to, ake mnozstvo zvierat zabiju, bez toho aby sa spravali ako typicky predator. Takato logika sa vymyka mysleniu typickeho environmentalistu, ktory jedna skor z jednoducheho sucitu, nez na zaklade holistickej analyzy.

Vsetky tieto zlozky su dolezite pretoze ludstvo ako druh, bez ohladu na to za ake vynimocne ho povazujeme, je stale sucastou tejto struktury a aj nadalej podlieha zakonom prirody. Vsetky nase ciny maju nejake nasledky a preto by sme ich vzdy mali zvazovat v kontexte toho, aky dopad budu mat na celkovy ekosystem. Linkola tvrdi, ze takato uroven myslenia je v nasej modernej dobe takmer uplne zanedbana. Ludia o sebe premyslaju, ako keby zili v nejako oddelenom svete, kde si mozu dovolit robit cokolvek bez toho, aby to privodilo nejake vazne dosledky. Zacali sme robit rozdiely medzi prirodou a spolocnostou, ako keby to prve existovalo uz iba niekde v dalekom lese, dzungli, oceane, alebo pohori a domnievame sa, ze to uz s nami nema nic spolocne. A predsa je toto usporiadanie zakladom zivota, z ktoreho sami pochadzame a nas druh je preto nevyhnutne prepojeny s jeho neustalym zapasom o prezitie. Linkola nas ziada, aby sme svoj svetonazor prehodnotili na taky, ktory schvaluje tento system ako celok. Existujeme ako druh v tejto realite a bez realistickej perspektivy v ramci struktury, ktora je manifestom tejto reality, urcite zahynieme.

Problemy modernej spolocnosti

Pocas desatroci pozorovania si Linkola vsimol mnoho chyb v strukture modernej spolocnosti, ktore su pre nu charakteristicke. Moderni environmentalisti obycajne operuju v nejakej specifickej nike, ako napr. prava zvierat, globalne oteplovanie a mnoho dalsich. Avsak niektori, vratane Linkolu, poukazuju na to, ze problem lezi omnoho hlbsie, v samotnom myslienkovom usporiadani moderneho cloveka. Ako vysledok rozmachu humanizmu, ktory sa zacal v casoch Osvietenstva, zacal byt kazdy ludsky zivot vnimany ako nieco posvatne, co musi byt chranene za kazdu cenu. Miliardy ludi zaplavuju tuto planetu a skonzumuju vsetko co mozu, avsak prispievaju len velmi malym dielom k dobru spolocnosti. Abstraktne pojmy, ktore nemaju absolutne ziadny zaklad vo svete mimo nasich vlastnych mysli, ako napr. "sloboda", alebo "pokrok", tvoria zakladny kamen nasej spolocnosti a sluzia nam ako zdovodnenie nasho takmer nekontrolovaneho mnozenia sa a agresivneho nicenia. Tisice druhov bolo vyhladenych, betonova pust sa roztahuje po celej planete, a napriek tomu si vacsina ludi predstavuje, ze staci preskocit na "zelene" vyrobky a vsetky nase ekologicke problemy budu vyriesene. Linkola nam naopak prezentuje svoj tvrdy, ale velmi realny plan ako dalej existovat na tejto zemi. Je to plan, ktory sa uz nebude aj nadalej prisposobovat nasmu nekonecnemu odopieraniu uznat ho za spravny.

Preludnenie a hodnota ludskeho zivota

V sucasnej dobe mame na tejto planete okolo 7 miliard ludi. Ocakava sa, ze toto cislo sa zvysi na 9 miliard do roku 2050. Pre mnohych ludi zijucich v nasej modernej dobe je to uzasna sprava, ved cim viac inteligentnych bytosti - ludi na zemi bude, tym viac sa nas bude tesit zo zivota a prezivat vsetky tie radostne chvile. Niektori dokonca poukazuju na to, ze cim vyssie budu populacne stavy, tym viac velkolepych veci sa nam podari vytvorit, lepsie knihy, technologiu, hudbu, ci dokonca myslienky. Ak je okolo nas viac ludi, musi to predsa znamenat, ze mozeme vsetkeho urobit viac a este dokonalejsie ako kedykolvek predtym. Spravne?

Linkola je jeden z mala ludi v sucasnej dobe, ktory priamo napada tento sposob myslenia, toto kladenie dorazu na kvantitu a nazor, ze kazdy ludsky zivot je zakladnou hodnotou. Na rozdiel od utilitaristickeho postoja modernej spolocnosti, on trva na tom, ze ludia nemaju ziadnu zvlastnu vnutornu hodnotu, ktora by musela byt chranena za kazdu cenu.

"Je pre mna takmer nepochopitelne, ze dokonca aj inteligentny clovek dokaze stale verit v cloveka a jeho demokraticku vacsinu, navzdory vsetkym dokazom, a neprestajne kracat hlavou proti muru. Ako je mozne, ze ani on nedokaze v tejto situaciu priznat, ze clovek prezije uz len vtedy, (kedze priroda ho uz dalej krotit nedokaze) ked mu disciplina, zakazy, donucovanie a utlacanie ineho cloveka s jasnou myslou, zabrania oddavat sa svojim sebadestruktivnym impulzom a pachat samovrazdu? Ako moze aj nadalej ospravedlnovat demokraciu? Je mozne, ze este stale nevidi, ze pokial sa clovek a zapadna kultura nenaucia pokore a nepoklonia sa poriadne hlboko, dovtedy bude zarucene, bez ohladu na to, kolko krat zmeni druh chemikalii, ci metody vyroby energie, pokracovat drancovanie a vymetanie Zeme, az pokial z nej nezostanu len ohlodane kosti? Ako je mozne, ze si nedokaze uvedomit, ze pokial sa aj nadalej budeme drzat myslienky, ze clovek je panom prirody a ze ludsky zivot je najvyssou hodnotou, tak jedine co nam zostane bude priama cesta do ciernej diery vyhynutia? Ako moze byt niekto taky sialeny a mysliet si, ze bez ohladu na to kolko nas je, ma ludsky zivot neustale rovnaku cenu a ludstvo samotne rovnake spravanie? Podla mna je ocividne, ze vzdy ked sa narodi dalsie dieta, cena kazdeho cloveka na svete sa nepatrne znizi. Taktiez mi pripada nepochybne, ze spravanie ludstva v casoch populacnej explozie sa znacne lisi od toho, kedy bol clovek este len riedko roztrusenym a vznesenym druhom." (Linkola, 2004)

Pyta sa nas, preco vlastne kladieme taky doraz na kazdy jednotlivy ludsky zivot, zvlast v tych pripadoch, ked takyto zivot nicim neprispieva a zaroven posobi ako najvacsia ta zataz na spolocnost. Zijeme vo vnutri rozsiahlej struktury, neprestajne prinasajucej nove predstavy a myslienky, ktore pomalicky formuju a odmenuju to, co sa dokaze prisposobit a rast, a naopak vyradit vsetko, co je nefunkcne a defektne. Jedince zvierat, ktore su slabe alebo defektne, su obvykle ulovene ako prve. Sucasni ludia sa vsak tento zakladny mechanizmus pokusaju zo systemu odstranit, zijuc za bezpecnymi hranicami svojich miest a chraniac kazdy ludsky zivot bez ohladu na cenu. V nasom sklone chranit zivot vsak zanedbavame prirodzene usilie vsetkeho ziveho - rast, tym, ze sa zastavame vsetkych nepodarkov a strhavanim svojich najbriliantnejsich jedincov k zemi. Predstavy o rovnosti nas napokon doviedli k tomu, ze sme kvalitu ludstva vymenili za jeho kvantitu, kedze spolocnosti musia operovat podla najnizsieho spolocneho menovatela.

Linkola v prvom rade tvrdi, ze pri sucasnych populacnych stavoch ludstvo nema ziadnu buducnost. Schopnost nasho ekosystemu obnovovat sa je obmedzena, rovnako ako aj suroviny, ktore nam je schopny poskytovat. Vzdy, ked sa pocet obyvatelov zvysi o noveho cloveka, sme nuteny tohto cloveka nakrmit, ubytovat, obliect a poskytnut mu zmysluplnu existenciu. Moderne spolocnosti dokonca prevysuju tuto zakladnu uroven spotreby, uchylujuc sa k roznym druhom vyrobkov, ktore maju premoct nasu unudenost po 40+ hodinovom pracovnom tyzdni. Nase spolocnosti su postavene na myslienkach, ktore v skutocnosti nedavaju nasim zivotom ziadny zmysel a preto sa snazime vyplnit prazdnotu roznymi druhmi vyrobkov a zabavy.

Nasa spotreba, ktora je naviac posilnovana prostrednictvom nerealistickych myslienok typu "sloboda", drzi nasu pozornost odvratenu od nasich nezaujimavych zivotov, ktore nam neprinasaju ziadne vyznamne naplnenie. Kedze podla podobnych nazorov zije na Zemi obrovske mnozstvo ludi, su vyrabane miliony rozlicnych vyrobkov, ktore maju za ulohu uspokojit ich, co vsak sposobuje, ze suroviny su zo Zeme odcerpavane astronomickym tempom. Krajina je najprv rozrezana na kusy kvoli surovinam a neskor vydlazdena, aby sa urobil priestor pre ustavicne sa rozrastajuce mesta a predmestia. S vacsim mnozstvom ludi prichadza aj poziadavka neustale stavat nove domy a zvysovat produkciu, cim sa tento rastuci dopyt vyrovnava. Staci sa bez zartov pozriet na svoje mesto v priebehu 15-20 rokov a tato expenzia sa zretelne prejavi. Navyse, ak by sme sa pozreli 100 rokov dozadu a vzajomne tieto dve prostredia porovnali, ich zmena by sa nam prejavila este evidentnejsie. Ako bolo na svet privadzanych coraz viac ludi, tak sa to, co bolo kedysi lesom a vidiekom, postupne vytracalo prec. Niekdajsie mestecka expandovali do sirky aj do vysky, az pokial sa svojimi okrajmi nezacali dotykat jedno druheho a pokryvat siroku krajinu. Linkola opisuje svoje vlastne zazitky z rodneho Finska. O tom, ako sa mu pocas dlhych rokov pozorovania postupne pred ocami vytracal divoky zivot, o bezuzdnej destrukcii divokej prirody a co je mozno najhorsie, o nevsimavosti ludi voci tomuto vsetkemu.

V druhom rade sa nas pyta, akemu ucelu vlastne sluzi toto roztahovanie populacnych stavov na maximum? Povedzte uprimne, akeho uzitku sa spolocnosti dostava z toho, ze zabezpecujeme prezitie kazdeho jedneho cloveka?

"Kto smuti za obetami Druhej svetovej vojny? Komu chyba dvadsat milionov ludi popravenych Stalinom? Kto potrebuje sest milionov Zidov, ktorych zlikvidoval Hitler? Izrael stona pod tarchou preludnenosti, v Malej Azii sa vedu boje o kazdy stvorcovy meter spiny a prachu. Mesta po celom svete boli opravene a naplnene ludmi az po okraj, kostoly a pamatniky boli znovu vybudovane, aby sa mal kysly dazd znovu do coho zahryznut. Komu chyba tvorivy potencial mrtvych z Druhej svetovej vojny? Potrebuje svet prave teraz tu stovku milionov ludi? Mame nedostatok knih, piesni, filmov, porcelanovych psov a vaz? Nie je jedna miliarda stelesneni milujucich matiek a miliarda stelesneni rozkosnych starych mam so striebornymi vlasmi dost?"

Hoci taketo vyhlasenia mozu kdekoho rozhnevat, faktom zostava, ze ich cielom je pokracovanie zivota ako takeho. Tym, ze trvame na tom, aby bol kazdy jednotlivy ludsky zivot zachraneny bez ohladu na vsetky suvislosti, kladieme doraz na kvantitu zivota. Avsak taketo smerovanie si od komunity vyzaduje, aby sa vzdala velkoleposti a spoliehala sa cisto na pocty. Linkola je presvedceny, ze nepotrebujeme 5, 6, ani 7 miliard ludi na to, aby sme dokazali v nasich zivotoch najst zmysel a vytvarat zdrave komunity. Namiesto toho, aby sme svoj zrak sustredili iba na zachranu jednotlivych zivotov, musime sa zacat pozerat na svet tak, ze do neho zahrnieme cely ekosystem.

Pokrok

Kam smeruje nasa spolocnost? Kde bol nas zaciatok a kde bude nas koniec? Ludstvo sa nad tymito otazkami zamysla uz cele veky, avsak ziadna odpoved nebola dohnana tak daleko, ako teorie, ktore boli vymyslene ludmi v modernej dobe. Tato teoria nam predklada predstavu, ze kvalita ludskej spolocnosti sa pohybuje po linearnej ciare, smerom od toho co bolo v minulosti, k tomu co este len pride v buducnosti. Pred nami tu boli ti, co zili v hlinenych chatrciach, zili iba do tridsiatky, boli povercivi a verili v nadprirodzene nezmysly a malokedy sa vobec cistili. Dnes zijeme do sedemdesiatky, mame zabavu, ktora si takmer vobec nevyzaduje, aby sme sa museli fyzicky ci mentalne zapojit a nemusime sa obavat zlomyselnych predatorov, ci ladovych zim. Moze sa pochvalit pokrocilou technologiou, vysokou priemernou dlzkou zivota, nepritomnostou biedy a nedostatku, ci odstranenim kulturnych praktik, ktore povazuje za necivilizovane. Avsak Linkola nas vyzyva, aby sme sa skutocne zamysleli nad tym, ci je toto pravym zmyslom nasich zivotov. Sme naozaj stastni vo svojich zamestnaniach, medzi stavbami z chladnej ocele tyciacimi sa do vysky, trendovymi ipodmi, Britney Spearsovymi a kapelami typu Green Day? Alebo nam v zivote nieco chyba, nieco, co nam "sloboda, rast a pokrok" nikdy nemozu skutocne poskytnut?

"Najustrednejsou a zaroven najabsurdnejsou vierou medzi ludmi je viera v technologiu a ekonomicky rast. Duchovni tejto viery su az do smrti presvedceni, ze hmotny blahobyt prinasa radost a stastie - a to aj napriek tomu, ze vsetky historicke dokazy svedcia o tom, ze iba nudza a neustale pokusanie sa, nutia cloveka zit zivot hodny zitia a ze naopak materialny blahobyt neprinasa nic ine, nez zufalstvo. Tito duchovni veria v technologiu este aj vtedy, ked sa dusia vo svojich plynovych maskach." (Linkola)

Dnes ludia pracuju dlhsie ako vo vacsine ostatnych obdobi v historii, obycajne 40 a viac hodin tyzdenne. Tieto zamestnania si vyzaduju prevazne aktivity, ktore sa neustale opakuju a ktore su zvycajne velmi nudne, ci uz je to bilancovanie uctov, vkladanie skrutky A do otvoru B, alebo presviedcanie nejakej bezmennej osoby, ze uz nikdy nebude mat sancu kupit si od vas nieco z tejto skvelej nablyskanej sady na cistenie riadov. Staci sa opytat pracujucich ludi v dnesnych dnoch a vacsina vam zarucene odpovie, ze by radsej uzivali svoj cas inak, pravdepodobne by chceli stravit viac casu so svojimi rodinami, alebo robit nieco co pokladaju za zaujimave, ci dokonca vytvarat nieco hodnotne a zmysluplne. A predsa nas "pokrok" priviedol do doby, kde su taketo aktivity len vedlajsie. Namiesto toho sme zasekli na mieste, kde sme nuteni robit nieco, co ma pre nas iba velmi maly vyznam.

Dokonca aj ked nam zostane nejaky ten volny cas, tak sa vacsina z nas uspokoji s vysedavanim a vyhybanim sa cinnostiam, ktore by ich skutocne mohli naplnit. A tak len sedia na pohovke a pozeraju TV, alebo vymetaju po sobotnych nociach bary a opijaju sa do bezvedomia. Ludia hovoria: "Je to zabava a robia to vsetci!" Ale ked sa o dvadsat rokov obzrieme za svojim zivotom, budeme si naozaj zelat dalsi poharik Corony, dalsiu epizodu Priatelov, ci dalsiu noc medzi neonovymi svetlami a pumpujucimi basami? Mozno vsak budu veci, ktore si zapamatame, uplne ineho charakteru: ako rodina, nase myslienky a veci, ktore sme stvorili - ciny, ktore koresponduju s nasim vnutornym systemom hodnot, ktore su jednoducho len odrazmi velkolepejsej struktury.

Linkola odmieta tieto predstavy o pokroku, namiesto toho poukazuje na to, ze zmysel a naplnenie, ktore je v zivote mozne najst, su tu uz od nepamati vekov. Staci si precitat starobyle Vedy, severoeuropsku Eddu, ci Koran a clovek tam najde urcite pochopenie zmyslu, ktory existuje kdesi nad neustale sa meniacimi trendami a modou. Ludia, ktori pisali tieto texty neverili tomu, ze by zivot v buducnosti mohol ponuknut viac naplnenia, ako tomu bolo v minulosti a to jednoducho kvoli zakonom, ktorymi sa riadi cas. Boli schopni vzdy najst svoj smer a zmysel a to tak, ze sa pozreli na system, v ktorom existovali.

Industrializacia a technologia

Uz niekolko storoci sme schopni omnoho intenzivnejsej produkcie, nez tomu bolo kedykolvek predtym. Nasa technologia sa rozvijala astronomickou rychlostou a tym nam umoznila dosiahnut obrovsky narast vo vyrobe a vykonnosti. Zrodili sa tovarne, dramaticky sa zmenili sposoby prepravy a masova vyroba sa stala beznou sucastou nasho zivota. Linkola trva na tom, ze tieto drasticke zmeny su jednak nebezpecne a zaroven zbytocne, a ze vacsina tychto veci by mala byt zrusena.

Mnohi ostavaju podobnymi vyrokmi sokovani. Znamenalo by to zmiznutie mnohych nasich zdravotnickych moznosti, rovnako by sme prisli aj o viacere sposoby dopravy, ci zabavny priemysel v podobe filmov a televizie. Avsak Linkola je presvedceny, ze tieto veci jednak nie su pre zivot skutocne potrebne a ze ich vyuzivanim taktiez napomahame k vytvaraniu nezdravych myslienkovych pochodov, ktore podkopavaju nasu schopnost vnimat realitu.

"Zakladnym argumentom citovanym v prospech technologie je, ze nam zlahcuje zivot. Zlahcuje a zlahcuje a vsetko je hned lahsie, vynalez po vynaleze. Lahke, lahsie, najlahsie. V skutocnosti je vsak clovek na Zemi zvrchovanou bytostou bez superov uz od cias Doby kamennej a stal sa tvorom, ktoreho zivot bol neprirodzene a nenapravitelne pohodlny. Od tej doby su rozhodujucimi problemami cloveka fyzicke pohodlie, bezvyznamnost, zivot bez korenov a frustracia." (Linkola, Moze zivot zvitazit - a za akych podmienok?, 2004)

S prichodom priemyslu a technologie sme boli schopni zit s omnoho mensou namahou a biedou ako predtym. Zima sa uz nedokaze tak lahko vkradnut do nasich vyhriatych domovov, spravidla si nemusime ziskavat vlastnu potravu a neohrozuju nas uz ani predatori, ci nejake vyznamne choroby, nemusime uz jednoducho bojovat o hole prezitie. Tieto sily vsak formovali nasich predkov, zuslachtovali ich a pomahali im lepsie chapat prirodu a realitu. V zapase so zivlami, ci pocas lovu, boli schopni vidiet sami seba vnutri vacsieho celku. V chlade, hlade a ani v smrti nie je ziadne "zlo", ako si to namysla vacsina modernych ludi. Clovek by sa mal snazit tieto veci zuzitkovat v boji s vonkajsimi aj vnutornymi okolnostami a prostrednictvom tohto boja najst svoj zmysel a rast. Linkola veri, ze hlavnym vysledkom industrializacie a technologie bolo, ze nas od tychto sil oddelili. Pocas nasich lahkych, ale vacsinou jednotvarnych zivotov, lepi vacsina ludi nalepky "dobro" na vsetko, co nam prinasa slast a nalepky "zlo" na vsetko, co sposobuje bolest a neustale sa snazia schvalovat to prve a odmietat a znicit to druhe. Linkola si mysli, ze tento pohodlny zivot, ktory sme si vykreslili pomocou priemyslu a technologie, iba pestuje nas zmateny a nerealisticky pohlad na svet.

Linkola taktiez utoci na priemysel a technologiu kvoli skaze, ktoru prinasaju krajine a domnieva sa, ze tento stav nemoze pokracovat bez toho, aby to nemalo hlboke nasledky jednak pre nas a jednak pre samotnu planetu. Casto hovori o lesoch vo svojom rodnom Finsku a o priemysle, ktory nesporne zmenil finsku krajinu k horsiemu.

"Finsko, ktoreho lesne hospodarstvo je najvacsou ekologickou pohromou povojnovej Europy, drzi rekord v sucasnych statistikach (pocet stromov v zostavajucich lesoch). Po velkom odlesnovani poli, ktore prebehlo pred niekolkymi storociami, nenasledoval na tomto kontinente ani len porovnatelny rozruch: viac ako 200 000 km stvorcovych finskych lesov bolo premenenych na puste, alebo v najlepsom pripade na krovinate prerie. Priemerny obsah dreva v zrelych lesoch juzne od Laponska je 400-500 m kubickych na hektar. Niekolko rokov dozadu bola, podla vlastnych odhadov drevarenskeho priemyslu (t.j. Ustav pre lesny vyskum), drevna zasoba krajiny 90 m kubickych na hektar, avsak je zrejme, ze v tychto statistikach je 10-20 % diera, co sa ukazalo napriklad pocas roznych lesnych transakcii (specificky v odhadoch tykajucich sa fariem). Po masivnej tazbe v poslednych rokoch, ostal sucasny obsah drevnej hmoty niekde medzi 50 az 70 m kubickych na hektar. To je presne 10 % kapacity prirodzenych lesov."

Lesy, ktore su domovom tisicov rozlicnych druhov, a ktore su podstatnou zlozkou ekosystemu, su neustale nicene. Tato destrukcia sa stava coraz viac evidentna po celom industrializovanom svete. Krajiny, ktore kedysi oplyvali zelenou a rozlicnymi formami zivota, su teraz uz len pustymi pastami na oko. Lesy a mokriny, ktore kedysi sluzili ako prirodna spongia na zachytavanie silnych dazdov, su dnes neprestajne dlazdene a rozvijane, cim sa zaplavy v blizkych obciach stali beznym javom. Lesne spolocnosti casto tvrdia, ze "vzdy zasadia spat stromy, ktore vyrubu" a ze "vsetky ich aktivity su extremne udrzatelne", avsak napriek tomu trva mnoho rokov, kym tieto stromy vyrastu do vysky a objemu, ktore by bolo mozne porovnavat so starymi pralesmi. Linkola je presvedceny, ze pre tychto ludi su posvatne len peniaze, a preto ich motivacia bude vzdy smerovat iba k ich ziskaniu a nie smerom k holistickemu a trvalo udrzatelnemu pristupu.

Mnohi teraz zacnu tvrdit, ze technologia a priemysel sa uz v sucasnosti zacinaju menit a ze sa stavaju setrnejsimi vo vztahu k zivotnemu prostrediu. Staci sa len pozriet na vsetky tie velkolepe snahy zastavit globalne oteplovanie, ci zaviest pouzivanie zelenych vyrobkov a technologii! Ziadna z tychto iniciativ sa vsak nezameriava na jadro problemu, kazda z nich sa len sa okrajovo upina na rozne bezprostredne dosledky nasej cinnosti, ktore na nas spatne vyskakuju spoza kazdeho rohu. Linkola utoci na toto typicke "zelene" myslenie, ktore sa domnieva, ze staci zmenit to co kupujeme a nie sa zamysliet nad tym, preco a ako to kupujeme. Casom sa prejavia rozne aktivity, avsak vsetky budu podriadene rovnakemu sposobu myslenia. Jednoducha zmena toho co kupujeme, nevysvetli preco a na co tieto veci vobec vyrabame.

Demokracia

Linkola nam dava velmi jasne najavo, co si mysli o demokracii. V jeho ociach je to najhorsi sposob vlady, aky bol kedy vytvoreny. Tento system vklada svoju doveru do vacsiny, aby ta rozhodla co je pre nu najlepsie. Ta vsak skor zvoli tych, ktori su schopni poskytnut "chleba a cirkusy", nez realizovatelne riesenia.

"Je podstatnou a katastrofalnou chybou postavit politicky system na prianiach a tuzbach ludi. Spolocnost a zivoty ludi su organizovane na zaklade toho, co chcu jednotlivci a nie na zaklade toho, co je pre nich skutocne prospesne. Podobne, ako ked ma iba jeden clovek zo 100 000 talent byt vynikajucim inzinierom ci akrobatom, podobne su iba niekolki jedinci skutocne schopni spravovat zalezitosti naroda ci ludstva ako celku. V tychto dnoch a v tejto casti sveta sa bezhlavo pridrziavame demokracie a parlamentneho systemu, aj napriek tomu, ze su tymi najnezmyselnejsimi a najzufalejsimi pokusmi ludstva. V demokratickych krajinach najvyraznejsie narasta destrukcia prirody a pocet ekologickych katastrof. Nasa jedina nadej lezi v silnej centralnej vlade a nekompromisnej kontrole jednotlivych obcanov."

Demokracia, pripomina Linkola, je zamerana na tuzby a zelania ludu. Ten by chcel napriklad nizsie dane, alebo vyssie vladne vydavky, pretoze tie by okamzite priniesli ludom "uzitok". Je pre nich predsa dobre, ked mozu dostat viac penazi na minanie. Preto volia ludi, ktori ich v tomto smere mozu uspokojit. Aj navzdory rozlicnym politickym ideologiam, ktore mame k dispozicii, je zretelne prevladajucou politickou kulturou, ktorej podlieha cela zapadna spolocnost (a coraz viac aj dalsie krajiny), kultura individualnych slobod, spokojnosti a stastia. Mame sice rozne typicke lavicove a pravicove strany, ale tie su jednoducho iba dvoma stranami rovnakej mince. Vsetky sa totiz zameriavaju na uspokojovanie zelani ludu, cim stoja fundamentalne v protiklade s dlhodobou existenciou pre nas a nase zivotne prostredie. Linkola tvrdi, ze demokracia neumoznuje dostat sa k moci takym jednotlivcom a stranam, ktori by dokazali podkopat system a nejakym vyraznym sposobom ho zmenit.

Vacsina ludi zvoli niekoho, kto vyhlasuje, ze "znizi znecistenie", alebo zvysi pocet "zelenych" aut. Nikto vsak nezvoli cloveka, ktory by (prostrednictvom drastickych akcii, ake navrhuje napriklad Linkola a dalsi a za pouzitia sily) ludi obmedzoval, ublizoval im a dotykal sa ich citov. Pod vedenim takejto osoby by si obcania nemohli len tak stavat co im pride na rozum, kupovat si vsemozne druhy zabavy, ci pokracovat v plodeni potomkov v takom mnozstve, ako sa im zachce. Demokracia a "sloboda" ktoru tato prinasa, umoznuje komukolvek robit takmer cokolvek, s vynimkou porusenia aktualnych verejnych tabu. Ludia si mozu robit co sa im zachce a bez skutocneho vodcu, ktory by ich viedol, sa velmi casto rozhodnu pre nieco, co je bezprostredne na dosah a co im prinesie docasny komfort. Aby boli zvoleni, musia politici uspokojovat tuzby a zelania ludu, nech su akokolvek zavadzajuce. Musia im naslubovat, ze urobia kazdeho stastnym, nesmu sa dotknut citov ziadneho z nich a musia im tiez ponuknut okamzite riesenia problemov, ktore im prave v tej chvily najviac skodia (zelene auta na zastavenie globalneho oteplovania, zvysene tresty na potlacenie kriminality, ci prisnejsiu kontrolu zbrani kvoli strelbam na skolach). Avsak Linkola tvrdi, ze nic z tohto v skutocnosti nefunguje na zmiernenie vacsieho problemu.

Podla Linkolu su vodcovia jedni z mala tych, co maju schopnost riadit komunity, vytvorit kulturny konsenzus, ci pohanat ostatnych k cinu. Casto pred nimi stoja tazke rozhodnutia, ktore mozu niekomu ublizit, alebo mu zabranit, aby robil presne to co chce. Tito jedinci by nedovolili, aby niekto postavil McDonnald niekde v zalesnenej oblasti, pretoze to nie je skutocne potrebne a naopak by sa tym iba mnoho znicilo. Ludia by sa mozno nemohli mnozit tak ako sa im zachce, tym by sa vsak zarucilo, ze komunity nebudu jednat nepricetne vzhladom k sebe samym, ako aj vzhladom k zivotnemu prostrediu, na ktorom su zavisle. Ak by niekto priniesol podobne predstavy v demokratickej spolocnosti, bol by automaticky oznaceny ako fasista ci sialenec a vzapati na to by sa stal politickym a spolocenskym vyvrhelom. Pre Linkolu su vsak tieto rozhodnutia, napriek tomu, ze by obmedzili urcite slobody, niecim co je nutne dosiahnut, ak ma zivot v akejkolvek forme pokracovat dalej. Demokracia sa vsak takymto rozhodnutiam nikdy neprisposobi.

Riesenia

Linkola je zastancom masivnej zmeny v smerovani modernej spolocnosti. Tato zmena by zahrnala obmedzenie slobod obcanov, zredukovanie neustale rastucej technologie, vymenu demokracie za silne vedenie a rozsiahle znizovanie populacnych stavov. Ludom by bolo umoznene mat iba jedneho potomka a to po taku dlhu dobu, kym by na Zemi neostal iba zlomok sucasneho obyvatelstva. Dalej navrhuje zrieknut sa velkej casti modernej technologie a priemyslu. Navyse tiez trva na tom, ze potrebujeme drsne vedenie, take ktore nerobi kompromisy s potrebami jednotlivca, napr. vo forme diktatora. Mnohi s tymto nesuhlasia a hovoria, ze nepotrebujeme zajst tak daleko, ze nas problem vyriesi rozvazne a striedme pouzivanie ekologickych vyrobkov a alternativnych zdrojov energii. Ale pocas rokov, ktore Linkola stravil ako rybar a biolog, videl toho mnoho, co ho doviedlo k obhajobe takychto razantnych opatreni.

Eugenika a depopulacia

"Zakladnym kamenom pre znizovanie populacie je postupne odstranenie najnezmyselnejsej zo vsetkych individualnych slobod, slobody mnozit sa bez obmedzenia... na pocatie dietata musi byt pridelena licencia a pocet deti musi byt v priemere jedno dieta na jednu zenu a to az dovtedy, pokial nedosiahneme udrzatelnu populacnu zataz. Taktiez je potrebne postarat sa o zlepsenie kvality populacie a to za kazdych okolnosti. Preto tieto licencie nebudu pridelovane rodinam, ktorych prostredie, ci geneticke danosti budu bezcenne. Naopak rodiny, ktore budu prvotriedne s ohladom na tieto stimuly, budu moct ziskat viacero licencii."

Podla Linkolu sa masivny a bezprecedentny narast populacie v poslednych storociach stal v sucasnej dobe najvacsou hrozbou pre zivot samotny. Najhorsim nepriatelom zivota je prilis vela zivota. Tento muz prehlasuje, ze by sme mali drasticky znizit svoje pocty, ako aj podniknut kroky k tomu, aby sa vyssej priority dostavalo tym najlepsim z nas. Taketo riesenia sa vsak hlboko dotykaju nasej sucasnej civilizacie a preto na seba bezpochyby privolaju velke mnozstvo odporcov. Predstavy o rovnosti a slobode su totiz uz zakorene v nasom vedomi a spominane navrhy napadaju obidve tieto predstavy. A predsa to co nachadzame v Linkolovych tvrdeniach nie je nic ine, nez logicke myslenie a hlboke uvedomenie si reality. Kazda osoba na planete naviac, vycerpava zdroje a zdroje su obmedzene. Planeta ich dokaze doplnat len v urcitom mnozstve a intezite a podla analyzy Linkolu a dalsich, sme tento limit uz daleko prekrocili. Naviac z toho, ze mame co mozno najvyssiu populaciu ludstva, nemame ziadny uzitok.

Navrhuje, aby nas depopulacny program pripustil iba jedno dieta na rodinu, az pokial nebude dosiahnuty udrzatelny stav populacie. V tej chvily by sme zvysili pocet porodov na dve na jednu rodinu, aby sme populaciu udrzali na stalej urovni. Tento dlhodobo urdzatelny stav by bol mensi ako pol miliardy. To uz je sam o sebe vysoky pocet pre bytost, ktora si vyzaduje pre svoj zivot take obrovske mnozstvo zdrojov a stale je to podstatne vacsie mnozstvo, v akom ludstvo existovalo po vacsinu svojej existencie. Pri takomto cisle by zostalo dost prostriedkov pre vacsinu populacii na planete, aby mohli aj nadalej existovat. Dokonca aj ekologicky nevhodne praktiky by neboli natolko ucinne, aby sme nimi nicili svoje zivotne prostredie takym sposobom a rychlostou, ako je tomu dnes. Ludia by tiez mali k dispozicii antikoncepciu a potraty zdarma a spolocenske tabu na tieto temy by nehralo v hlavach ludi ani zdaleka taku vyznamnu rolu, ako v sucasnej dobe.

Okrem toho este Linkola odporuca, aby sme sa snazili pestovat tych najlepsich z nas. Ti, ktori budu preukazovat najlepsie schopnosti a vlastnosti, by mali byt povzdudzovani k tomu, aby sa mnozili. Naopak ti, ktorych kvalita bude nizka, by boli od plodenia potomkov odradzani. Taketo mechanizmy vzdy existovali v strukture samotnej prirody, ti ktori sa prisposobia, preziju, rastu a budu odmeneni. Avsak mechanizmy cloveka boli v tomto smere vzdy akesi obmedzene a reakcie prirody na nase negativne spravanie boli casto pomale, ak zoberieme do uvahy dlzku zivota ludskej civilizacie.

"Mnozstvo zivocichov ma vyvinutu kontrolu nad porodnostou, aby si vlastnym premnozenim nesposobovali neustale navraty kriz a nedostatku potravy. V pripade cloveka, ak by sme taketo mechanizmy vobec nasli, boli by slabe a neefektivne – napriklad zabijanie novonarodenych deti u niektorych primitivnych kultur. Pocas svojej evolucie dokazalo ludstvo oslabit nebezpecenstvo hroziace od hladu a nedostatku. Clovek sa stal neuveritelne a neumerne sa rozmnozujucim tvorom, rozmnozujucim sa zvieracim sposobom, ale mimo akejkolvek kontroly a s nezvieracimi moznostami. Ludstvo sa mnozi neuveritelne rychlo v podmienkach nedostatku a spiny, ale aj v prosperite a dostatku. Ludia sa mnozia hojne v casoch mieru a obzvlast hojne v povojnovom obdobi, vdaka svojraznym predpisom prirody."

Linkola sa pokusa znovu zaviest prirodne mechanizmy, ku ktorym sme schopni stavat sa v poslednej dobe chrbtom. Eugenika je jednoducho prostriedok, ktory ma zarucit, aby sa k nam tento mechanizmus mohol vratit. Vsetci zijeme v realite a prezit mozeme jedine vtedy, ak akceptujeme a schvalime tento sposob existencie a ak v nom budeme aj nadalej pokracovat.

Redukcia priemyslu a technologie

Pravdepodobne najkonfliktnejsi Linkolov vyrok na adresu priemyslu a technologie je nasledovny:

"Vsetko, co sme vyvinuli pocas poslednych 100 rokov, by malo byt znicene."

Napriek tomu, ze tieto slova zneju skutocne dost extremne, Linkola pocituje, ze vacsina vynalezov modernej doby ma negativny vplyv na zivotne prostredie a dokonca aj na nas samotnych. Tyka sa to jeho komentaru o "lahkosti" nasich zivotov, myslienky, ze technologia a priemysel ulahcuju nasu existenciu. Mysli si, ze viest nase zivoty tymto smerom toho nici mnoho na povrchu, ako aj v nasich vnutrach. Nase zivotne prostredia su spustosene a znicene a nam ostava len nenaplnujuca existencia. Kvoli tymto dovodom je presvedceny, ze nasa produktivna schopnost by mala byt nesmierne redukovana a vacsina nasej najnovsej technologie znicena alebo opustena.

Vyroba by mala byt obmedzena licenciami, ktore by boli vydavane na zaklade potreby. Ak by chcel niekto nieco vyrobit, musel by dokazat, ze jeho vyrobok je skutocne pozadovany a ze ho niekto skutocne potrebuje. Vacsie korporacie by vlastnil stat a vyuzival by ich na vyrobu takych veci, akymi su napr. prostriedky masovej dopravy ci bicykle. Ludia by nekupovali neustale nove vyrobky, namiesto toho by bola ustanovena direktiva, ktora by vyzadovala, aby boli vyrobky kvalitne a trvacne a tiez v pripade potreby opravene.

Veri, ze dopravny priemysel by mal byt vyrazne obmedzeny, napriklad aj tym, ze vacsina populacie by sa pohybovala a zila len vo svojej lokalnej oblasti. Pozadovane sluzby by boli jednoducho dostupne metodami akymi su chodza, padlovanie, bicyklovanie a lyzovanie. Pouzivanie osobnych automobilov by bolo zrusene, vacsinu cestnej dopravy by tvorili prostriedky masovej dopravy a zasobovacie vozidla. Vacsina cestnych sieti by bola odstranena a opatovne zalesnena.

Co sa tyka energie, hovori, ze by sme mali takmer uplne prestat pouzivat elektricku energiu. Nepatrne mnozstvo by sa pouzivalo na osvetlenie ci v mediach, ale vo vseobecnosti by bola prec. Palivove drevo, regulovane a rozvijane k co najvacsej vyuzitelnosti, by bolo prevladajucim zdrojom energie. Elektricka energia, ktoru skutocne potrebujeme, by mala pochadzat z veternych zdrojov, ostatne elektrarne by mali byt zlikvidovane. Je zastancom kompletneho odstranenia vodnych elektrarni, ktore nazyva tretou najvacsou ekokatastrofou.

Polnohospodarstvo by malo omnoho mensie rozmery a vyuzivanie technologie v jeho ramci by bolo pozastavene. Pouzivanie obrabacich strojov by malo byt zrusene a namiesto nich by sa mal klast doraz na "lahke a na pracu zamerane metody". Sklenniky by boli aktivne len v teplejsich obdobiach za asistencie slnecnej energie, zatial co zelenina a ovocie by boli dostupne len pocas zodpovedajucich rocnych sezon. Vseobecne usilie by malo byt vyvijane smerom k tomu, aby kazda domacnost ziskala zakladne zrucnosti v oblasti spracovania potravin, akymi su napr. kvasenie ci solenie. Celkove by mala byt krajina viac nez sebestacna vo svojej potravinovej vyrobe. Jednotlive druhy potravin by boli usporiadene v rebricku podla veku, velkosti tela a typu vykonavanej prace, avsak zber a sebestacne pestovanie potravin by boli od regulacie oslobodene.

Vsetky tieto prostriedky sa nam mozu zdat prilis drsne, avsak po kolkych z tychto odrieknutych vymozenosti by sme skutocne tuzili, kolko z nich by sme skutocne postradali? Ak vsetko co potrebujeme k prekonaniu vzdialenosti je bicykel, potom naozaj nepotrebujeme vlastnit automobily. Ci by nam snad chybali tie obrovske mnozstva jednotvarnych televiznych relacii? A co rychle obcerstvenie a podobne vyrobky? Kazdy predsa vie, ze napriek tomu, ze mozu dobre chutit, postupne vam znicia zdravie. A pritom je toho okolo nas mnoho, co nas moze skutocne obohatit. Jednoduche veci, ako su krasne zapady slnka, starobyla literatura, ci nase rodiny. Ludia takto zili po desiatky tisicroci a pritom len zriedka podlahli samovrazednym myslienkam, ci lenivosti.

"Na zaver sa dostavam k zaujimavemu pozorovaniu. Tu formulovany model spolocnosti by nam totizto nezabezpecil len hlavny ciel, ktorym je zachovanie zivota, ale prekvapujuco aj neporovnatelne lepsiu zivotnu uroven. Co su tie sladke, drahocenne vymozenosti moderneho sveta, ktore by clovek stratil? Su to: rekordne pocty samovrazd, nekonecna konkurencia, nezamestnanost tu a pracovny stres tam, renovacie a nestalost v pracovnom zivote, odcudzenie, zufalstvo, hory psychologickych liekov predpisovanych po tonach, upadok telesnych schopnosti a choroby spojene s nasim sucasnym sposobom zivota, neuveritelna arogancia jednotlivcov, hasterenie, korupcia, kriminalita.

Co by nam ostalo: neuponahlana socializacia medzi ludmi, nekonecne spektrum umeni a zalub: spev, hudba, tanec, malovanie, socharstvo, knihy, hry, predstavenia, lustenie hadaniek, vystavy, prehliadky, muzea, studium historie, svojho regionu, dialektu, rodiny, miliony biologickych otazok, umelecke remesla, zahradkarstvo, ciste rieky a potoky, panenske lesy, mocariska, rocne obdobia, stromy, kvety, domov, sukromny zivot - a samozrejme: zivot."

Linkolove opatrenia v suvislosti s priemyslom a technologiou sa nam mozu zdat podla nasich sucasnych meritok prilis prisne, ale znizili by sme tak nase skody pachane na zivotnom prostredi a tiez by sme tak nasim mysliam umoznili sustredit sa na dolezitejsie veci.

Diktatura

"Akakolvek diktatura by bola lepsia ako moderna demokracia. Neexistuje totiz natolko nekompetentny diktator, ktory by prejavoval viac hluposti ako demokraticka vacsina. A najlepsi totalitny rezim by bol ten, kde by sa vo velkom kotulali hlavy a kde by vlada svojou cinnostou zabranovala akemukolvek ekonomickemu rastu."

Linkola veri, ze existuje lepsie riesenie pre nas politicky system a to v podobe diktatury. Diktator oplyvajuci absolutnou silou sa totiz nemusi prisposobovat popularnym nazorom a jeho hlas nemoze byt umlcany ziskanim prevahy v parlamente. Diktator preto moze urobit to, co povazuje za spravne, namiesto toho aby sa podriadoval tomu, co v danej chvily pozaduju masy. Mnohi tomuto konceptu odporuju, avsak neschopni lidri sa castejsie vyskytuju v demokratickych rezimoch, nez v diktaturach.

Vodca je jednotlivec, ktory komunitu privadza k skutocnemu konsenzu, okreh toho je schopny viest a motivovat ju. Demokraticky zvolena osoba je len malokedy schopna poskytnut nam nieco podobne, kedze ta je zvolena na zaklade svojich schopnosti apelovat na tuzby a zelania jednotlivcov. V demokracii si ludia zvolia to co sami chcu, kdezto v diktature o tom co je najlepsie rozhoduje vodca. Ked si ludia volia svojich zastupcov, omnoho castejsie zvolia tych, ktori im prinesu kratkodobe pozitky, oproti tym, ktori vedia co je pre nich nalepsie z dlhodobeho hladiska.

Pre Linkolu by najlepsi vodcovia boli ti, ktori by neboli otrokmi verejnej mienky, a ktori by namiesto toho robili to, co by bolo najlepsie pre vsetkych. Mali by inklinovat k rozhodnutiam na zaklade pozorovania celku ako takeho, a nie iba utocit na to co je v tejto chvily priamo pred nimi. Nevytvarali by falosnych nepriatelov, namiesto toho by boli na stope podstatnym problemom, ktore mozu lezat pod povrchom a nemusia byt preto pre ostanych okamzite viditelne. Pokial by si to situacia vyzadovala, bol by takyto diktator ochotny prijat tvrde, avsak potrebne opatrenia, akymi su napr. depopulacia, ci obmedzenie ludskych prav. Demokraticky zvoleni politici by nikdy nic podobne neurobili, inak by boli okamzite odvolani z uradov. Avsak diktator nie je obmedzeny podobnymi starostami a naviac chape, ze ucelom podobnych opatreni je chranit spolocnost z dlhodobeho hladiska.

Pentti Linkola: perspektiva organizacie CORRUPT

V sucasnej dobe mozeme casto pozorovat velmi realne podlozenu mienku, ze ako ludstvo nicime vsetko okolo seba. Ked sa priemerny obyvatel zapadneho sveta pozrie von oknom, je svedkom pochmurneho obrazu. Kde kedysi prekvital zivot, medzi stromami, pastvinami, riekami a oceanmi, tam dnes vidi znecistenie, beton a tony odpadu. Ak sa niekto zahladi este dalej, bude schopny za hranicami predmesti a miest lahko identifikovat sucasnu frontovu liniu. Za niekolko rokov tu bude pravdepodobne stat dalsie jednoduche mesto, s jednoduchymi ludmi a jednoduchymi problemami. Linkola nas vyzyva, aby sme sa konecne zastavili na svojej ceste a zamysleli sa nad tym, kam vlastne smeruje nasa spolocnost.

V prvom rade nas ziada, aby sme sa seriozne zahladeli na mnozstvo svojej spotreby a polozili si otazku, ci je mozne zit pri sucasnej urovni destrukcie po akukolvek vyznamnejsiu dobu. Dokonca aj teraz nam este priroda dava pocitit svoju pritomnost a to vo forme chorob, katastrof, ci globalneho oteplovania. A co je este dolezitejsie, je zjavne, ze nase zakladne zdroje vysychaju a nas vzduch a voda su zamorene. Pokracovat v tejto ceste pre nas moze znamenat jedine, zahuba pre nas druh a mnoho dalsich okolo nas.

Okrem toho nam predklada dovody verit tomu, ze tato spotreba nema ani ziadny skutocny vyznam. Pod vrstvou vsetkych tychto vyrobkov sa skryva zivot, ktory je prilis bezpecny, obmedzeny a velmi nudny. Vacsina osobneho zadostucinenia, ktore v zivote zazivame, prichadza vtedy, ked musi clovek zapasit proti vonkajsim silam, ako aj proti silam vnutry seba sameho. Avsak s modernostou sme o tento zapas prisli. Ludia mozu chodit do prace, pozerat TV, ci jest, avsak nikdy nie su prinuteni bojovat, tak ako bojovali ich predkovia. Linkola je presvedceny, ze tento smer k zlahceniu zivota je fudamentalne namiereny proti ludom a proti prirode.

Linkola je zastancom toho, ze technologia by mala byt masivne zredukovana a ze by sme mali opustit takmer vsetko, co bolo vytvorene za poslednych 100 rokov. V mnohych ohladoch je to zdrava myslienka. Nepotrebujeme skutocne televizory, moderne farmaceutika, ci masovu vyrobu. Kazdopadne niektore druhy technologie su schopne udrzat si schopnost byt niecim viac, nez len jednoduchym nastrojom na zlahcenie zivota, ci lacnou zabavou. Mali by sme znicit vacsinu toho, co nesluzi ziadnemu skutocnemu ucelu, ale na druhej strane ocenit urcite zvlastne druhy technologie, akymi su napr. pocitace a snad niektore pristroje nahradzajuce tie najpodradnejsie otrocke prace. Niektore z tychto technologii mozu byt rozumnym sposobom vyuzivane, avsak jedine za predpokladu, ze by v konecnom dosledku neskodili nasmu zivotnemu prostrediu. Velka cast Linkolovych politickych rieseni sa toci okolo pojmu dikatura, kde by jeden clovek prikazoval ostatnym co maju robit a zakazoval im vsetku cinnost, ktora by nebola v sulade s takymito ekologickymi zakonmi. Taketo riesenie je zdrave z mnohych dovodov, pretoze vklada doveru do silneho vodcu, ktory nepodlieha ziadostiam mas, ako je tomu v demokracii. Kazdopadne, my si taketo vedenie predstavujeme tak, ze by dokazalo zarucit pokracujucu stabilitu svojej komunity aj bez toho, aby sa muselo tak prisne spoliehat na stritne nariadenia a vyuzivanie strachu. Ludia potrebuju isty druh splnomocneneho a autoritativneho vedenia, ktore vystupuje ako pevna veduca sila, avsak my si myslime, ze ich poziciu je lepsie udrziavat prostrednictvom kulturneho konsenzu, nez prostrednictvom natlaku a strachu. Navyse by toto vedenie malo posobit vo vnutri svojej oblasti, skor nez operovat z nejakeho vzdialeneho hlavneho mesta.

Ked toto zoberieme na zretel, mozeme zuzitkovat Linkolove myslienky a rozvijat komunitu, ktora si opatovne uvedomi svoje miesto v prirode. Komunitu, ktora sa chopi tazkosti zivota, ktore su jeho prirodzenou sucastou a na zaklade toho by prekvitala, radsej nez by sa valala v bahne a nazyvala tieto tazkosti zlom. Spolocnost, ktora nevidi ziadnu potrebu masovo vyrabat tony zbytocnych veci, ktore nesluzia ziadnemu inemu ucelu, nez lacnej zabave a pohodliu. Mozeme to dosiahnut tym, ze sa otocime chrbtom k neustale sa meniacim vrtochom modernej doby a najdeme zmysel v tom, co je vecne. Prostrednictvom tohto nam Linkola ukazuje velkolepost prirody.

"Ale je este (stale) nieco dobre na nasom druhu, ako na sucasti tejto biosfery? - Este stale existuju jednotlivci, ktori z celeho svojho srdca konaju sucitne skutky, ludia z cirkvy, zdravotnictva, ci socialnych institucii. Podobnych ludi je mozne najst aj v sukromnom zivote, dobrych v najhlbsom zmysle tohto slova, ktori osvetluju a zohrievaju cele ludske spolocenstvo okolo seba, a ktori nie su ovladani meniacimi sa vrtochmi tohto sveta. Vsetci z nich sa staraju o sfery uzko spate s clovekom a uplatnuju susedsku lasku. Na skutocnu velkolepost vsak narazite iba u tych niekolkych vzacnych ludi, ktori rozsiruju ochranu a konzervaciu na cele tvorstvo, na celu zijucu vrstvu nasej planety. Uprostred besniacej a hlucnej zberby, medzi horuckovito zrychlujucimi hakkinenmi a makinenmi, sebou este stale hadze skupina ludi zaprisahana environmentalizmu a ochrane zivota. Cast z nich sa snazi vplyvat na verejnost v roznych spolkoch a zdruzeniach, dalsi pracuju sami, kazdy po svojom. Je podihuvodne, ze toto male a zdrave jadro ludstva, v ktorom sa poznanie spaja s citmi, je este stale schopne pokusat sa o ochranu toho co je ciste a dobre, tak dlho ako je to len mozne, ze este stale dokaze klast doraz na trpezlivost uprostred obrovskej prevahy zbytocneho rozruchu. Tito ludia zapasia s veternymi mlymni, lipnu na poslednych franforcoch prirody este neznasilnenej clovekom, nepustaju sa poslednych zdrapov lesa, oddialuju koniec, aby biosfere dali cas naviac, aj keby to mala byt len sekunda. Tito ludia este stale premyslaju, diskutuju, pisu, vyjednavaju, pokusaju sa zostavovat programy na ochranu prirody, programy ako Natura, ktore potom koncia roztrhane na kusky ignorantskymi svorkami bestii vypustenych majitelmi pody. Najvacsim zazrakom na prahu noveho milenia je to, ze tu aj napriek tomu stale mame ochrancov, v ktorych nadalej hori viera, nadej a laska."

Napisal Matt C

Translated by "Mstivoj"